Ako sa (z) rodila moderná telemedicína
Doc. MUDr. Leoš Středa, Ph.D.
pro náhled na článek v češtině prosím odskrolujte dolů a klikněte na odkaz
Telemedicína je novým samostatným medicínskym odborom. Zameriava sa na zdravotnícke aktivity, služby a systémy prevádzkované na diaľku pomocou informačných a komunikačných technológií. Je súčasťou elektronizovaného a automatizovaného zdravotníctva, ktorému sa skrátene hovorí eHealth.
Odbor vznikol až na prelome tisícročia, jeho štúdium je zatiaľ zaradené len na niektorých lekárskych fakultách. Asi prvá bola Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde katedru telemedicíny vedie pani Prof. MUDr. Elena Kukurová, CSc. V Prahe realizuje sa výučbu eHealth a telemedicíny 1. lekárska fakulta Univerzity Karlovej, kde vzniklo samostatné Centrum pre eHealth a telemedicíny, ktoré založil skoršie dekan fakulty Prof. MUDr. Tomáš Zima, DrSc., MBA. Toto centrum je v Kladne v priestoroch Fakulty biomedicínskeho inžinierstva ČVUT, ktorá mu poskytla priestory a technologické zázemie. Na jeho vzniku má zásluhu aj dekan FMBI ČVUT, Prof. MUDr. Jozef Rosina, Ph.D.
Predchádzajúce diely seriálu o eHealth som venoval hlavne najstarším historickým medzníkom, ktoré predchádzali vzniku eHealth a telemedicíny. Tiež som vysvetlil niektoré základné pojmy. Elektronizované zdravotníctva je bohužiaľ plné moderných termínov, ktoré sa v bežnom živote málo používajú. Stále sa hovorí o potrebách implementácie, aplikáciách prestupujúcich naprieč spektrom zdravotníctva, existujú akčné plány eHealth atď. Takže pre pochopenie fungovania celého systému je dobre sa prehrýzť všetkým.
Míľniky telemedicíny 20. storočia
Rozvoj telemedicínskych postupov súvisel najmä so začatím kozmického výskumu v 60. rokoch minulého storočia. Americké a sovietskej programy vyvíjali technológie zamerané na monitoring fyziologických parametrov kozmonautov. Sovietske vesmírne programy Vostok a Voschod boli vybavené diaľkovým monitoringom EKG, srdcového rytmu, EEG, EMG a galvanické odozvy kože. Aj následný program Sojuz z podobného monitoringu vychádzal, k ďalšiemu rozvoju potom došlo až neskôr s vývojom kozmických lodí Mir.
Americká NASA sa sústredila aj na telemetriu, teda monitoring fyziologických parametrov kozmonautov už od programu Mercury a Gemini. Išlo predovšetkým o sledovanie EKG a monitoring srdcovej činnosti. Rozvoj priniesol program Apollo s rokmi k Mesiacu. Zameral sa najmä na prenos telemedicínskych informácií v reálnom čase do strediska v Houstone. Išlo o kontrolu spotreby kyslíka, monitoring CO2, teplotných zmien, sledovanie EKG spoločne s fonokardiografií, monitoring frekvencia dýchania aj srdcovej činnosti. Klinický profil kozmonautov podporili audio a video prenosy z kozmických lodí na Zem. USA sa postupne stali leadrom novovznikajúceho odboru kozmickej telemedicíny.
Tiež mimo kozmický priestor vznikala rad projektov. V rámci grantu z amerického Národného ústavu pre duševné zdravie bol v roku 1964 zahájený obojsmerný kamerový prenos medzi psychiatrickými inštitútom v štáte Nebraska a 112 km vzdialenú štátnej nemocnicou v Norfolku. Spojenie sa používalo najmä pre vzdelávanie a konzultácie medzi odbornými a praktickými lekármi.
O tri roky neskôr bol na medzinárodnom letisku v Bostone spustený projekt nepretržité 24/7 telemedicínskej starostlivosti pacientom na letisku zo vzdialenej Massachusettskej nemocnice pomocou obojsmerného mikrovlnného audio / video spojenia.
V roku 1971 vybralo americké Národné centrum pre biomedicínske komunikáciu 26 lokalít na Aljaške, kde overovali spoľahlivosť telemedicínskej komunikácie cez satelit.
V rokoch 1972 až 1975 NASA spustila Telemedicínske pozemský program, ktorý používal mikrovlnnou obojsmernú komunikáciu medzi posádkami mobilných medicínskych staníc v indiánskej rezervácii s odborníkmi v nemocniciach.
Rozvoj v Spojených štátoch bol veľmi rýchly. V roku 1972 existovalo v rámci vládnych aktivít sedem telemedicínskych projektov v rámci opatrovateľských služieb, dištančné medicínskej starostlivosti a vzdelávania i vedeckého výskumu. V roku 1975 bolo takýchto projektov už pätnásť.
Neboli to len Američania. V roku 1971 vznikli prvé telemedicínskej pokusy v Japonsku zamerané na elektronický prenos obrazu e EKG cez analógové telefónne linky ao rok neskôr aj na prenos RTG. V roku 1977 participovala kanadská univerzita v Newfoundlande na vesmírnom programe, kedy bol satelit Hermes využívaný pre dištančné vzdelávanie a lekársku starostlivosť. Austrálska vláda začala roku 1984 pilotný projekt satelitnej komunikačnej siete Q-network, ktorá slúži na poskytovanie dištančné lekárskej starostlivosti pre 5 odľahlých miest na severe Austrálie. V roku 1985 vznikli v prvej projekty zamerané na dištančné domácu telemedicínske starostlivosť v japonskom Hyogo s prenosom cez káblovú televíziu.
Na využitie v medzinárodnej pomoci došlo v roku 1989. Po masívnom zemetrasení v Arménsko vznikla americko-sovietska pracovná skupina využívajúca konzultačná sieť medzi Jerevanom a štyrmi lekárskymi centrami v USA. Tento kozmický telemost bol neskôr aplikovaný aj na ruskú Ufu po jednej z najtragickejších železničných katastrof, spôsobenú explóziou unikajúceho plynu. Konferencia bola zameraná na prenos obrazovej dokumentácie a následnú konzultačnú pomoc popáleným pacientom poskytovali americkí vojenskí lekári.
Okrem vládnych a medzinárodných projektov vznikali aj telemedicínskej počiny súkromných firiem. Medzi prvé komerčne využité systémy používajúce klasickej telefónnej linky patril telefónom ovládaný defibrilátor, ktorý v roku 1985 vyvinula spoločnosť MedPhone v USA. Súčasťou boli aj syntetizované hlasové prevádzkové pokyny, pre možnosť laickej obsluhy. Na trh sa dostal v roku 1989 ao rok neskôr firma odprezentovala aj mobilnú verziu prístroja.
Čo prináša súčasnosť?
Internet posunul telemedicíny vpred a umožnil rozšírenie spektra telemedicínskych aplikácií. Bežné sa stali prenosy zdravotníckych i správnych dát, zvyšuje sa úložná a spracovateľská kapacita. Tiež sa však miniaturizácie sa komponenty a je možná vysoká úroveň zabezpečenia. Vyhodnotením návštevnosti serverov za rok 1999 sa v USA ukázalo, že k najnavštevovanejším patrí portály zamerané na zdravotnícku problematiku. Nárast počtu prístupov na zdravotnícke stránky bol prekvapujúci, rovnako ako vekové štatistiky, ktoré ukázali, že podobné weby navštevuje aj staršie generácie.
V roku 2005 uznala WHO oficiálne eHealth ako spôsob dosiahnutia efektívneho a bezpečného používania informačných a telekomunikačných technológií v zdravotníctve a príbuzných odboroch. Členské štáty boli vyzvané na vypracovanie dlhodobých strategických plánov pre vývoj a zavádzanie eHealth do služieb a infraštruktúry v rámci národného zdravotníctva. Vedúce postavenie v oblasti telemedicíny si udržujú Spojené štáty a Európa sa snaží doháňať.