Telefarmácia
Doc. MUDr. Leoš Středa, Ph.D.
centrum pro eHealth a telemedicínu 1. lekárskej fakulty UK v Prahe
Telefarmácia je odbor elektronického zdravotníctva, ktorý sa zaoberá poskytovaním lekárenskej starostlivosti pacientom na diaľku prostredníctvom telekomunikačných technológií. Nedochádza pritom k osobnému kontaktu medzi pacientom a lekárnikom. Telefarmácia výrazne podlieha zákonným normám. Jej rozvoj je rozdielny napríklad v Spojených štátoch, kde sú zákony menej reštriktívne, oproti možnostiam v Českej republike, kde je výdaj liekov prísne zviazaný pravidlami ŠÚKL (Štátny ústav pre kontrolu liečiv). Služby telefarmácie zahŕňajú štyri základné zložky: bezkontaktný čiže diaľkový výdaj liekov pacientom, možnosť diaľkového sledovania preskripcie, konferencie a videokonferencie medzi farmaceutickými zariadeniami a eLearning pre ďalšie vzdelávanie farmaceutov.
Pôvodnou ideou vzniku telefarmácie bolo rozšírenie lekárenských služieb do menších vidieckych obcí. To súviselo s rozsiahlym územím a existenciou odľahlých oblastí v krajinách ako je napr. Amerika. Preto tiež v USA tento odbor vznikal. Telefarmácia mala poskytnúť pacientom, žijúcim na odľahlých miestach, prístup k profesionálnym službám lekární, ak lekáreň v mieste nemajú. Ukázalo sa súčasne, že tento spôsob distribúcie liekov je úspornejší, a pri tom umožňuje kvalitné poradenstvo, monitorovanie podávanie liekov a kontrolu dodržiavania predpisov. Úspory vznikajú napr. zdieľaním lekárnikov spoločne niekoľkými telefarmaceutickými zariadeniami. Nie je nutné napr. zamestnávať lekárnika na plný úväzok. Táto forma poskytovania lekárenskej starostlivosti spríjemňuje tiež komfort služieb všetkým pacientom, ktorí majú možnosť objednať si lieky prostredníctvom internetu alebo mobilu. Lieky sú následne odoslané poštou alebo prostredníctvom messengera. V niektorých krajinách je možné využiť aj služby lekárenského poslíčka. To umožní napríklad kontrolu receptu priamo v mieste pobytu pacienta a zamestnanec lekárne môže navyše pacienta poučiť o užívaní lieku.
Nevýhody plynúce z tohto spôsobu poskytovania lekárenských služieb sú rovnaké ako tie, ktoré sa týkajú všetkých foriem telemedicíny. Sú nimi hlavne zníženie ľudskej interakcie medzi zdravotníckymi pracovníkmi a pacientmi, zvýšené riziko výskytu chýb pri poskytovaní lekárskej starostlivosti bez prítomnosti odborníka a v neposlednom rade zvýšené riziko ohrozenia a zneužitia zdravotníckej dokumentácie prostredníctvom elektronického uchovávania a prenosu týchto informácií. V Českej republike je prekážkou rozvoja telefarmácie hlavne pomerne prísna legislatíva. Tá neumožňuje internetový predaj liekov na predpis.
Právne normy v danom štáte sú dôležité pre možnosť rozvoja telefarmácie. Jej realizácia sa teda líši podľa regiónu a jurisdikcie. Podlieha aj vplyvu ďalších faktorov, akými sú napríklad geografia či ekonómia. História telefarmácie sa začala písať už v roku 1990 v USA. O jej rozšírenie sa postarala firma AutoMed ‚s Telepharmacy Solutions. Verzie vtedy vyvinutého systému sa používajú ešte dnes v niektorých vidieckych oblastiach Spojených štátov.
Prvým štátom v USA, ktorý vytvoril úspešný systém poskytovania lekárenských služieb na diaľku, bola Severná Dakota. Teraz je jedným z 20 štátov, ktoré ho využívajú. Ďalšie americké štáty, napr. Aljaška, Arizona, Idaho, Oregon, Utah, Virginia a Washington tiež zaviedli diaľkový výdaj liekov. Obdobne potom niektoré ďalšie krajiny vrátane Austrálie, Singapuru a Malajzie.
Hlavným dôvodom rozvoja tohto odboru v USA bol celoštátny nedostatok lekárnikov okolo roku 2000, ktorý nepriamo zvýšil platové požiadavky dostupných lekárnikov na neúnosnú úroveň. Vidiecke obce si lekáreň s odborníkom nemohli dovoliť. Amerika mala vo vtedajšej dobe najvyvinutejšie telekomunikačné technológie. Ich používanie pomohlo zaplniť medzery v lekárenskej starostlivosti v týchto vidieckych oblastiach. Postup bol nasledovný: pacient odovzdal recept farmaceutickému laborantovi, ktorý ho odoslal faxom do lekárne, nachádzajúcej sa v meste. Lekárnik nahliadol do zdravotných záznamov pacienta, aby skontroloval dávkovanie, interakciu, či prípadné chyby pri medikácii. Akonáhle bol predpis overený, lekárnik dal povolenie k výdaju liekov pacientovi vo vzdialenej obci.
Úspešné zavedenie systému v Spojených štátoch bolo výzvou aj ostatným krajinám k tomu, aby sa telefarmaciou začali zaoberať. Prvým štátom v Európe, aplikujúcim uvedenú metódu farmácie, bola Veľká Británia. Bolo tu navyše úspešne testované používanie diaľkových strojov pre výdaj liekov v piatich nemocniciach.
V Brazílii je systém poskytovania lekárenských služieb na diaľku aplikovaný hlavne v oblasti Amazonského dažďového pralesa. Použitie digitálnych informačných a komunikačných zariadení umožňuje zdravotníkom a pacientom virtuálny kontakt so vzdialenými lekárnikmi. Ďalej tiež zabraňuje zbytočnému prevážaniu chorých do referenčných centier.
Tiež rozvojové krajiny sa intenzívne zaujímajú o tento druh poskytovania lekárenskej starostlivosti. Legislatíva niektorých týchto krajín umožňuje vydávanie liekov aj bez osobnej prítomnosti. V ázijských a afrických krajinách je možný aj predaj časti balenia lieku, dokonca aj jednotlivých tabliet. Nemusí sa predávať celé balenie naraz, ako je tomu v Českej republike, ale pacient si môže objednať iba určitý počet tabliet, ktoré mu lekárnik odstrihne z blistra alebo prášky odsype z veľkého balenia do špeciálneho vrecka. Zásielku následne odošle poštou alebo cez posla. V Indii je možné, aby si tak pacient objednal svoje lieky online, alebo pomocou telefónu. V ČR to legislatíva neumožňuje.
Na rozdiel od postavenia lekárov a zdravotných sestier, nie je úloha lekárnika ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti jednotná všade na svete. V Českej republike sa od lekárnika očakáva, že poskytne pacientovi rady a informácie k užívaniu lieku. V prípade telefarmácie by mnoho pacientov túto interakciu nemalo. V mnohých krajinách toto vyžadované nie je. Zatiaľ čo v ČR môžu byť lekárne vedené iba vysokoškolsky vzdelaným farmaceutom, v mnohých krajinách táto podmienka nie je nutná.
Do kategórie telefarmácie patrí tiež voľný predaj liekov v internetových lekárňach. Internetový predaj musí „kamennej“ lekárni schváliť Štátny ústav pre kontrolu liečiv. Internetovú lekáreň smie prevádzkovať iba schválená „kamenná“ lekáreň. Tú je možné zriadiť po splnení zákonných noriem. Povinné nadviazanie internetového predaja voľnopredajných liekov na „kamenné“ lekárne je dôvodom, prečo internetový predaj nie je vo farmácii úsporný. E-shopy v iných odboroch šetria práve na tom, že nemusia vydržiavať nákladné „kamenné“ obchody a môžu predávať priamo zo skladov. To v odbore telefarmácie legislatíva neumožňuje.
Medzi výhody nákupu liekov na internete nepatrí len úspora času a peňazí. Každý produkt je podrobne popísaný a často sa o svoje skúsenosti s užívaním môže pacient podeliť v diskusii pod produktom. Internetové lekárne tiež lákajú zákazníkov na rôzne zľavové akcie a darčeky. Zvyčajne však nie je možnosť konzultácie priamo s lekárnikom. Pacient nemôže osobne prebrať možné kontraindikácie, ani sa poradiť o vhodnom užívaní lieku. Právna legislatíva v Českej republike nedovoľuje na internete predávať lieky na predpis. Mnoho ľudí je na takých liekoch závislých a do kamennej lekárne teda musia. Pri tej príležitosti nakúpia aj ďalšie lieky a internet teda na tento účel nevyužívajú.
V dnešnej dobe obrovská ponuka potravinových doplnkov a tiež počet ich producentov narastá. Na rozdiel od liekov, ktoré musia prejsť laboratórnym a klinickým testovaním a musia garantovať účinnosť, potravinové doplnky takto kontrolované nie sú. U nich sa hodnotí iba to, či nie sú zdraviu škodlivé, ale ich účinnosť sa nekontroluje. Najčastejšie ide o prípravky na kĺby, chudnutie, pre podporu rastu svalovej hmoty, či na zlepšenie sexuálneho života. Predaj potravinových doplnkov nie je viazaný iba na lekárne. Môžu byť ponúkané aj v klasických internetových obchodoch napríklad s rôznymi športovými či kozmetickými doplnkami.
Telefarmácia prináša tiež elektronické vzdelávanie pacientov. V dnešnej dobe väčšina ľudí vyhľadáva informácie o zdraví a liekoch na internete. Takéto získavanie informácií však prináša riziká. Medzi ne patrí napríklad to, že informácie nemusia byť vždy pravdivé. Klasickým príkladom je Wikipédia, vytváraná laikmi. Vzhľadom k jej výhodnej pozícii vo vyhľadávačoch býva ponúkaná ako prvotný zdroj informácií, mnohokrát však sú to informácie chybné. Jej prezentovanie ako encyklopédie vyvoláva nesprávnu záruku serióznych informácií.
K telefarmacii možno priradiť aj e-predpisovanie, o ktorom sme hovorili podrobne v jednom z minulých dielov nášho seriálu. Jedná sa o elektronické vytvorenie receptu, jeho prenos a následný výdaj lieku na základe tohto receptu. V praxi to v Čechách funguje tak, že lekár vydá elektronický recept, ktorý ale pacient musí dopraviť do lekárne osobne. Tam lekárnik na základe kódu vydá pacientovi liek. Jedným z dôvodov, prečo v ČR e-preskripcia nie je populárna ani medzi pacientmi, je skutočnosť, že neprináša žiadnu úsporu ciest do lekární a nešetrí tak čas pacienta.