Priezvisko Středa nemá nič spoločné s tretím dňom v týždni. Nie ako Dunajská Streda, kde je názov mesta odvodený od toho, že sa tu v stredu konali trhy. Priezvisko Středa odvodené z miestopisu. Mesto Slezská Streda patrilo striedavo Poľsku a Českému kráľovstvu, dnes patrí k najstarším poľským mestám. Ján zo Středy bol kancelárom Karla IV. Breviár Jana zo Stredy mal môj otec na čestnom mieste v knižnici. V Brne je Středova ulica, pomenovaná po páterovi Středovi (Stredonius), ktorý by mal byť vyhlásený za svätého. Kanonizačný proces už bol začatý, tu sú webové stránky venované jeho svätorečeniu .
Ako väčšina z nás, aj ja som bol ovplyvnený hlavne svojimi rodičmi. Obaja boli doktori, učili medikov na Karlovej univerzitě. Otecko chodil z práce domov až neskoro večer a učil ma nezahálať. „Keby som chodil pomaly ako ty, ešte dodnes robím obvoďáka v Červenej Vode,“ hovorieval, keď som za ním prišiel pomalou chôdzou do fakultnej nemocnice. On sám vždy bral schody po dvoch. Ešte na smrteľnej posteli ho zaujímalo hlavne, či mu predĺžili na klinike pracovnú zmluvu. Mamička, cez náročnú profesiu doktorky, vždy báječne varila, vedela vymaľovať izbu a skoro nikdy sa nepozerala na televíziu, pretože neustále doma niečo vylepšovala. Bola od otca o mnoho rokov mladšia. Keď si rodičia chceli povedať niečo, čomu sme s mojou ségrou nemali rozumieť, hovorili latinsky. Mimochodom – moja sestra je tiež doktorka a na webe „známy lekár“ má päť hviezdičiek¨.
Moja prvá žena dlho viedla pobočku môjho Inštitútu lekárskej regenerácie a kozmetiky na Kanárskych ostrovoch. Prvorodený syn Lukáš tam dokonca chodil do školy. Ona sa tam naučila perfektne španielsky, takže dnes učí španielčinu ako stredoškolská profesorka. Rozviedli sme sa hlavne kvôli mojim neverám. Myslím, že si rozvodom polepšila, dnes je samostatná a optimistická, plná elánu a nadšená športovkyňa. Sjezdila snáď celý svet a všade jej to baví. Moji ďalší synovia majú exotické mamminky, Daniel je napůj Thajčan a Tomáš napoly Filipínec. Tomáš pracuje ako ajťák v Prahe a Daniel snáď niekedy doštuduje. Musí dorobiť reparát z maturity. A z Filipín sú aj moje súčasné manželky.
Vďaka lekárskemu povolaniu som spoznal veľa skvelých osobností. Moje niekdajší kamarátka herečka Helena Růžičková schudla kedysi na mojej klinike o 60 kilogramov. Bulvár bol vtedy plný článkov o jej chudnutí. Spomínam na to aj v jednej zo svojich knižiek, v Univerzite chudnutia: Pani Helenka chodila vtedy na aplikácie elektronického aerobiku. A keď kúru ukončila, zhodila veľa zo svojej hmotnosti. Pani redaktorka denníka Expres, pani Jarmila K., ktorá tiež chodila chudnúť, sa spýtala: „Pani Růžičková a môžeme o tom napísať do novín?“ Helenka to odsúhlasila, dokonca došlo na fotenie a asi za týždeň sa objavil v Expresu článok HELENA RŮŽIČKOVÁ SCHUDLA O 21 centimetrov v páse. A pretože tam bolo uvedené aj to, že tým doktorom, ktorý to dokázal, som ja, strhla sa po nasledujúce mesiace pred mojou klinikou búrka: davy chudnutia-chtivých klientiek upchali širokú ulicu tak, že polícia musela odkloniť dopravu. Denník Expres už zanikol, vinohradská pobočka môjho Inštitútu lekárskej regenerácie a kozmetiky už neexistuje a Helenka Růžičková medzi nami nie je.
Nebola to len Helenka, koho som mal možnosť zo slávnych osobností spoznať. Mnoho rokov som spolupracoval s Magdou Pavelekovou pri vytváraní relácie o chudnutí Tak už dosť. Vtedy v 90. rokoch to bol najpopulárnejší publicistický program Slovenskej televízie. Okrem pani Magdy so mnou v ňom účinkovali aj Eva Krížiková a zo slovenských lekárov Igor Bukovský. Chudnutie so mnou tak cez televíziu absolvovali tisícky slovenských televíznych divákov.
Dopadl na mňa odlesk aj také osobnosti, akou bol pán prezident Václav Havel. On ale nebol mojim pacientom. Pacientkou môjho otecka bola jeho prvá žena, pani Olga Havlová. Ja som mal možnosť pracovať pre nadáciu, ktorú založila druhá manželka Václava Havla, pani Dagmar Havlová – Veškrnová. Nadácia Vize 97 Dagmar a Václava Havlových ma priviedla k neziskovému sektoru, sociálnej práci a charite. V nadácii manželov Havlovcov som sa naučil, že komu život doprial viac, mal by sa vedieť nejako podeliť s tými, ktorým bolo dopriate menej. Súčasne som sa veľa priblížil k sociálnym službám a zo sociálnej práce som neskôr zložil aj rigoróznu skúšku. Management zdravotníctva a sociálnej práce je dnes jedným z predmetov, ktorého výučbu garantujem na 1. lekárskej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Vtedy vznikol môj citát:
Mal som šťastie v živote, tak by som rád aspoň kúsok šťastia postúpil ďalej.
Vzorem húževnatosti a pracovitosti bol pre mňa môj kamarát profesor Rajko Doleček. Spolupracovali sme vyšie štvrť storočia. Lekár z ostravskej fakultnej nemocnice, ktorý ordinoval až do svojej smrti, zomrel vo veku 92 rokov. Idol mnohých generácií, nestor československej obezitológie. Rajko bol kamarátom už môjho otca. A my dvaja sme spoločne pre medikov 1. lekárskej fakulty UK zaviedli predmet Monitoring a terapie obezity a spoločne sme napísali Nebezpečný svet kalórií očami troch lekárov. Knižku s nami písala v Česku mediálne známa pani doktorka Kateřina Cajthamlová a kmotrom knihy bol jej kolega z programu Ste to, čo jete, Ing. Petr Havlíček. Rajkova mamička bola zo Srbska. On nikdy nezabudol Amerike, že v roku 1999 zahájili proti Juhoslávii vojnu a bombardovali nelegálne juh Európy. Hoci dnes lezieme Spojeným štátom do riti, dostal Rajko posmrtne štátne vyznamenanie za svoje postoje aj dielo. Dňa 28. októbra 2018 mu bol prezidentom republiky prepožičaný Rád TGM I. triedy za zásluhy o rozvoj demokracie, humanity a ľudské práva.